My ľudia máme primárne vyvinutú chuť na sladké. Bolo preukázané, že keď sa nasýtime, zaženieme síce našu chuť na ďalšie slané či tučné jedlo, no chuť na sladké pretrváva. Práve preto sme schopní si po veľkom obede dať ešte aj dezert. Na ten sa vždy nájde miesto. Však?

Naše genetické naprogramovanie alias. nekonečné leto

Pred 100 rokmi neboli v potravinách celé uličky preplnené sladkosťami. Pred 1000 rokmi neexistovali ani obchody s potravinami tak, ako ich poznáme dnes. Pred miliónom rokov jediná sladkosť bol krík s čučoriedkami, či iným ovocím a včelí med z úľa. Aj to iba v lete. Keď sme naňho natrafili, sadli sme si k nemu a celý sme ho objedli. Pre istotu. Skôr, ako by sa k nemu dostal niekto iný. :o)

Sme skrátka naprogramovaní tak, aby sme jedli koľko vládzeme keď môžeme a aby sme nadbytočné kalórie uložili do zásob na horšie časy. Jedlo, najmä to vysoko kalorické, totiž nebolo tak dostupné ako dnes. Nevedeli sme kedy zas budeme mať to šťastie a natrafíme na ďalší krík s čučoriedkami. No a tí, čo si vedeli uložiť najviac tuku do zásoby mali veľkú výhodu. Mali najvyššie šance na prežitie nadchádzajúceho obdobia nedostatku a hladu. A takéto obdobia prichádzali zaručene a pravidelne. 

Lenže takto sa často správame aj dnes. S tým rozdielom, že to robíme denne a všetkého je nadbytok. Akoby bolo nekonečné leto. A to je tá katastrofa. Keď sa stretne toto genetické naprogramovanie (prejedať sa keď vidím jedlo) s moderným nadmerným prísunom potravín.

Niet lepší čas kedy si to uvedomiť, ako pred Vianocami, keď budeme mať nadbytok jedla v kuchyniach, koláče na stoloch, salónky na stromčeku, sladkosti od Mikuláša v špajzy, varené vínko a punč na Vianočných trhoch, alkohol na privítanie nového roka a pod. Pretože ty nepriberieš z jednej štedrej večere. Priberáš od Mikuláša až do Silvestra.

Ako funguje náš mozog alias. naša fyzická závislosť na cukre

Vysvetlím ti najprv, prečo si závislá na cukre. A prečo je táto závislosť horšia ako závislosť na drogách, či cigaretách. Je silnejšia! Extrémne silná! Keď dali v labáku na kokaíne závislým potkanom na výber medzi kokaínom a cukrom vo chvíli, keď už potrebovali svoju ďalšiu dávku, vybrali si CUKOR!

Naše chuťové poháriky sú priamo spojené s centrom závislostí v mozgu. Sladká chuť na jazyku teda uvoľňuje opiáty v tvojom mozgu. Spustí uvoľňovanie dopamínu, ktorý so sebou prináša príjemné pocity. To sa nám páči a chceme to zažívať znovu a znovu. Každá droga funguje na tomto princípe.

A keď si budeš dávať cukor (či inú drogu) pravidelne a opakovane, staneš sa menej citlivá na tieto podnety, pretože budeš mať menej receptorov a budú aj tenšie. Vyvinieš si na tieto podnety toleranciu a tvoj mozog sa prispôsobí (tzv. neuroadaptácia). A tak nebudeš mať ani len normálnu – základnú hodnotu dopamínu aby si sa cítila OK, a budeš potrebovať stále väčšie či silnejšie dávky – cukru alebo múky (alebo inej drogy) aby si dosiahla ten istý efekt. (Áno, aj múka spôsobuje to, čo cukor. Zjesť biely rožok alebo cukor v podobe nejakej sladkosti je v podstate to isté.)

Ako potravinové spoločnosti manipulujú náš mozog alias. experti na chutnosť

A vieš čo je na tom najhoršie? Potravinársky priemysel ťaží práve z toho. Vie o tejto našej slabosti, zneužíva ju, a koristí na našej závislosti na sladkom. Nie je tajomstvom, že výrobcovia potravín najímajú vedcov a hovoria im “experti na chutnosť” (crave-ability experts). Sú to v skutočnosti odborníci na potravinovú závislosť. Ich prácou je úmyselne zvýšiť chutnosť a tým aj závislosť na potravinách, ktoré potravinárske firmy vyrábajú a ponúkajú nám ich v obchodoch.

Zašli až tak ďaleko, že najnovšie si prenajímajú extrémne drahý čas na FMRI prístrojoch. Sú to také top skenery na zobrazovanie mozgu. Dajú do nich ľudí a nechajú ich jesť rôzne receptúry rôznych snackov či sladkostí a pozorujú na prístroji ako to pôsobí na ich mozog. Sledujú, ako to ovplyvňuje vyplavovanie dopamínu v centrách závislosti v mozgu, aby našli ten ideálny recept – teda taký, ktorý vyvoláva najväčšiu závislosť. No nenaštvalo by vás to?! Toto je hrubá manipulácia! 

Dá sa zbaviť chúťok na sladké?

Vzhľadom na všetko vyššie uvedené  – genetický program, dopaminóza a manipulácia so závislosťou – to nebude také ľahké, drahá.

Navyše, zo všadiaľ na nás číhajú lákadlá. V dnešnom svete neexistuje miesto, kde by sa nedalo jesť. Všade sú logá, billboardy, automaty, stánky … A rozhodne v nich neponúkajú kel a mrkvu. Čo s tým? – Toto vonkajšie prostredie nevieš ovplyvniť. Tu musíš použiť pevnú vôľu. Tak si ju nevyčerpaj aspoň doma (áno, pevná vôľa má svoje limity a dá sa vyčerpať!). Doma si vytvor fyzickú aj mentálnu bariéru a zariaď sa tak, aby si nemala po ruke to, čomu sa chceš vyhnúť. To, od čoho si chceš odvyknúť.

A nie je to ľahké ani preto, že nežiješ v izolovanom svete a ľudia v tvojom okolí často “nespolupracujú”. Práve naopak. Sťažujú tvoje úsilie. Už niekoľko dní abstinuješ od cukru a prídeš do kancelárie, či niekam na návštevu a počúvaš: “Naozaj si nedáš ten koláč? Veď je “zdravý”. Nebuď na seba taká prísna, občas si dopraj …” Poznáš to. Riešenie? – Vyhýbaj sa ľuďom a miestam, ktoré tvoju snahu nepodporujú. A ak sa to nedá, príď pripravená. Prines si niečo svoje.

No a čo je najhoršie, aj tvoj vlastný mozog ťa bojkotuje. Tvoj mozog sa totiž adaptuje vždy na tvoju aktuálnu váhu. Aj keď to je vlastne – nadváha. Hovorí sa tomu adipozitný bod alebo bod ustálenia. Akoby si tvoj mozog hovoril – “aha, 100 kg je moja normálna váha”. A keď sa ty snažíš schudnúť, tvoj mozog ti bráni. Nechce aby si chudla. Chráni tú vyššiu váhu. Myslí si, “ó bože, ja hladujem!“. Pritom ty samozrejme nehladuješ, ale mozog to tak nevidí. A má po ruke mechanizmy, vďaka ktorým ťa láka jesť viac, len čo začneš zhadzovať prvé kilá – zvýši grelín (hormón hladu), zníži leptín (hormón nasýtenia), spomalí štítnu žľazu, a tým aj tvoj metabolizmus. Skrátka hormonálne ťa prenastaví tak, aby si začala zas jesť. A tak vzniká jo-jo efekt. Je to na porazenie!!

Čo teda s tým?

V prvom rade si treba dať dopamínovú hladovku. Inými slovami – abstinenciu. Ten adipozitný bod totiž nie je nemenný. Ak na dostatočne dlho zmeníš množstvo fyzickej aktivity a/alebo kalorický príjem, tento bod sa zníži. Často však nie úplne. No dostatočne na to, aby si opäť obnovila homeostázu – rovnováhu. Na dosiahnutie dopamínovej rovnováhy je potrebný 1 mesiac. Prvé dva týždne sa budeš cítiť hrozne. Budeš mať abstinenčné príznaky. No 3. a 4. týždeň sa už začneš cítiť lepšie. A keďže zastavenie príjmu cukru nie je nijako život ohrozujúci stav, dá sa to urobiť aj zo dňa na deň. Cold-turkey.  

Ak si chceš odvyknúť od cukru, musíš zo stravy vylúčiť aj umelé sladidlá. Vysielajú do mozgu ten istý signál ako cukor (stévia chutí tiež sladko na jazyku). Iba sa nedostavia tie kalórie.

V druhom kroku si treba vedieť túto rovnováhu udržať. Ide o dynamickú rovnováhu. Môžeš s mierou a nepravidelne konzumovať potraviny, ktoré stimulujú vylučovanie malého množstva dopamínu – nie priveľa a nie príliš rýchlo. A zároveň nechať strany váhy preklopiť sa aj na druhú stranu, aby aj naše vlastné telo začalo vylučovať dopamín v dôsledku iných stimulov.

Zatiaľ však neexistuje štúdia, ktorá by potvrdila, či sa naše dopamínové receptory vedia zregenerovať.

Citová závislosť na cukre

Mnohé jeme cukor nie len preto, že nám chutí a prináša fyzické potešenie, ale aj preto, že potláča do úzadia ťažké pocity, pocity, s ktorými nechceme byť konfrontované. Cukor nás takpovediac umŕtvi. Aby sme nič necítili. Ako u zubára. Či pri pôrode.

Ako prekonať emočné jedenie?

Prekonať emočné jedenie nie je vôbec jednoduché. Treba to robiť postupne. Deň po dni. Jedlo za jedlom. Pocit po pocite. Treba si vytvoriť “pohotovostný plán akcie”. Skrátka byť pripravená, keď tie pocity prídu a ty začneš uvažovať o desiatej večer, že sa oblečieš, naštartuješ auto a ideš si kúpiť tú zmrzlinu na najbližšiu pumpu.

Namiesto toho začni hneď zhlboka dýchať, precíť svoje telo, uvedom si svoje chodidlá na podlahe. Môže to byť tak jednoduché. Vráť sa k sebe samej a uvedom si, že máš mnoho schopností, ako zvládnuť svoje emócie. Nepotrebuješ ich zajedať. Postupne sa v tom budeš zlepšovať.

Daj si veľký pohár vody. Choď sa na 10 minút prejsť. Ak nemôžeš, urob 50 drepov. Čokoľvek, čo tvoju pozornosť odláka. Od tej zmrzliny z pumpy. Chúťky totiž chodia vo vlnách. Na nejaký čas ťa to určite prejde. Tá malá pauza bude možno stačiť na to, aby si nekonala impulzívne, aby si to celé prehodnotila a tú zmrzlinu či inú drogu si nedala. Aby si si namiesto toho dala niečo zdravé.

Zdroj:

Susan Peirce Thompson, PhD – interview s Johnom Robinsom, pre Food Revolution Summit

Dr. Anna Lembke – interview s Dr. Rangan Chatterjee, podcast: Feel Better Live More, kniha Dopamínový národ